Odvaha skúšať niečo nové a uskutočnovať tie najšialenejšie túžby, to je v ľudskej podstate. Pred tristopäťdesiatimi rokmi, bolo nepredstaviteľné vyliezť do neprívetivých, strmých a večne zamrznutých vrcholov Álp. Až kým ľudia, vyčlenení zo spoločnosti, s odlišnými a neobyčajnými nápadmi, obdarení odvahou ísť za hranice, do neistoty a rizika, neuskutočnili svoj sen, výstup na vrchol Mont Blanc. Tisíce pokusov, omrzlín, zničených osudov a lezieme, nielen po snehu a ľade, po najvyšších vrcholoch planéty, ale aj v skalných stenách takmer úplne hladkých, dokonca prevysnutých, hľadajúc ťažšie a ťažšie cesty na vrcholy.
V rovnakej, romantickej dobe 18 storočia existujú aj odvážlivci, ktorí túžia po tom nejnepredstaviteľnejšom. Po lietaní. Tisíce pokusov, zničených životov, dolámaných nôh ale ľudská vynaliezavosť a odvaha priniesla svoje plody. Rozumieme počasiu. Lietame. Aj nad tými najvyššími vrcholmi.
Dnes o 350 rokov neskôr, sú počas slnečných dní v žulových stenách tohto masívu tisíce horolezcov. Nemožné sa stalo prístupným. A keby len horolezcov, stovky ľudí, zavesených na kuse nylonu a pár šnúrach plachtia vzduchom vysoko nad vrcholmi. Kedysi nepredstaviteľné a dnes, ako keby nič.
Niektorí z nich hľadajú oddych, iní trošku adrenalínu. A my, snílkovia, hľadáme výzvy, ako ísť za hranice obyčajného.
Spojili sme tieto dva svojho času extrémne športy do jedného projektu Seven Virgin Summits, teda sedem panenských vrcholov alebo stien, každý na inom kontinente. Na vrchol vylezieme ako horolezci a nazad sa vrátime pomocou paraglidu. Liezť tam, kde to ešte nikomu nenapadlo, lietať z miest, ktoré sú pre bežného pilota nedosiahnuteľné. Cestovať, objavovať a posúvať hranice. Snívať svoj sen.
Prvú expedíciu sme úspešne zvládli s kamarátom Michalom Sabovčíkom v januári 2018 v Antarktíde (článok vyšiel v Cross Country vydanie 192, august 2018). Osem dní po mojej účasti na Red Bull X-Alps 2019, som strašne unavený z pretekov vyrazil za zvyškom expedície do Grónska, kde vysoko za severným polárnym kruhom už liezli na obrovské žulové monumenty. Pretože som sa chcel zúčastniť obidvoch výziev, musel som poľaviť zo svojich ambícií a na X-Alpse sa šetriť. Aj tak moje telo silno cítilo 11 dní v nonstop nasadenie, 411km v nohách, viac ako 20 000m prevýšenia a okolo 1500km letu.
Po dlhom cestovaní lietadlom sa nalodím ku partii priateľov, ktorí ma vítajú a po takmer mesiaci na jachte priam hltajú dobroty, ktoré som im doniesol z domu, klobásy, bryndzu, slaninu. Hneď vyrážame do fjordov za svojim cieľom. Nádherné, takmer kolmé žulové steny, hrozivo sa vypínajúce do výšky takmer kilometra, sú potešením pre každého snílka, či už pilota, alebo horolezca. Ich rozmery sa dajú len veľmi ťažko odhadnúť, nedajú sa porovnať s ničím naokolo.
Prvý výpad podnikneme s Martinom a Gabom v malej, 270m vysokej stene s obtiažnosťou 6a. Krásne lezenie, kopec srandy v štandoch trošku som sa rozkukal, ako tu funguje prúdenie a hoci som si do steny padák nezobral, myslím že som to urobiť mal. Našu základňu tvorí 16m dlhá plachetnica Civetta 2, pod velením bývalého horolezca Vlada Porvazníka. Návrat ku nej, našemu base campu, je dlhý a bolestivý. Raz darmo, keď si zvykneš na pohodlné zostupy vzduchom, po zemi sa ti to prestáva páčiť.
S motorom Nirvana F-light som sa vzniesol počas oddychového dňa aj bez termiky do výšky cez 1000m nad more a pätsto metrov nad vrcholy. Otvorilo mi to obzor ktorý takmer nemal konca. Obrovitánsky ľadovec v diaľke, oranžové pomníky jeho plazenia, zátoky a plytčiny. Fantastické, vidieť tú pustinu z modrého oceánu nebies. Vidieť všetko a všade, z uhlu božského, proste zhora!
Po niekoľkých výstupoch a letoch v objatiach magických žulových stien v okolí Upernaviku sme porozumeli počasiu a hlavne jeho miestnym špecifikám a zvláštnostiam. Veľmi často sa tu vyskytujú silné inverzie do výšky okolo 200mnm, zvyčajne však nie sú viditeľné počas najteplejšej časti dňa, pretože žiadne oblaky nevzniknú a vzduch je krištáľovo čistý, suchý, bez peľu i smogu, do výšky 200mnm fúka často veľmi silný vietor, ktorý k večeru zosiluje na hodnotu okolo 15-20ms. Na vrcholoch nefúka zvyčajne absolútne nič, v niektorých prípadoch však trochu cítiť termické závany ale len z kolmých a naslnených stien. V miestach, ktoré by sme v Alpách označovali ako hotspoty sú často viditeľné orografické oblaky pod úrovňou inverzie. Údolné prúdenie aj silné inverzie považujem za prejav katabázy, ktorú tvorí najväčší pevninský ľadovec. Zvyčajne totiž fúka smerom do otvoreného mora.
Našu panenskú stenu sme vyberali s viacerých možností, rozhodli sme sa pre variantu, ktorá bola z hľadiska lezenia väčšou výzvou aj na úkor menšej steny. Vyrážame o 11 v „noci“ a keďže v tejto oblasti Slnko zapadá len tesne za obzor, je veľmi dobre vidno. V silnom a chladnom vetre, dosť veľkých vlnách obvešaný horolezeckým i paraglidovým materiálom vstupujeme asi 200m vysokou morénou. Je veľmi chladno a na cestu nám svieti mesiac a nebeskú klenbu zdobia večerné i ranné zore zároveň. Monumentálne vrcholky okolitých hôr sú jemne poprášené snehom a mesiac v splne im dodáva strieborný lesk.
A poviem len toľko, že nádhera je slabé slovo. Kanály spoly zahalené hmlou. Ej tristo hrmených, oči si idem vyočiť z toľkej krásy. Už len vidieť tieto kulisy je silným zážitkom. Prvé dve dĺžky lezieme sólo, sú obtiažnosti 4. Po ich prelezení sme vystúpili nad inverziu a oteplilo sa o dobrých 15 stupňov, prestal fúkať vietor. Lezieme vyššie už ťažším terénom, kolmou a výbornou skalou, dĺžka strieda dĺžku, krása strieda nádheru. V momente východu slnka leziem a farby, ktoré vyčaroval slnečný kotúč, ma uchvacujú. Všetko sa topí v červeni, ktorá má milióny odtieňov. V ťažkých pasážach oceňujem kompaktnosť výstroje, v 38 litrovom batohu mám všetko potrebné vrátane krídla, mojej cesty nadol.
Stena je nádherná, obtiažnosť stabilná okolo 6a, s najťažšími pasážami v špárach za 6c, tam batohy skladáme a ťaháme lanami za sebou. Extáza z fascinujúceho okolia, rozľahlosti a divokosti miesta a zároveň lezenia trvá takmer 15 hodín. Zo štandov sledujeme veľrybu, ktorá sa radosťou vyhadzuje nad hladinu, stovky metrov pod nami. Na vrchol sa postavíme okolo tretej poobede, prišla moja chvíľa. Vymyslieť ako to zletíme. Vietor nefúka žiadny, skaly sú ostré, svah plytký a zachytávajú látku i šnúry, je takmer nemožné po skalách bežať. Ponad more oblaky letia ako strely, vidno i nútený výstup na kopci, ktorý tvorí druhú stranu fjordu.
Mám obavy, ale druhú šancu už v Grónsku nedostaneme. Buď, alebo …
Cestoval som za polárny kruh, obetoval mesiac leteckej sezóny a svoje úspory, grcal ako šteňa a mám jeden pokus, zajtra sa rozprší a bude až do našeho dochodu. Myslím pri tom na Poliaka Stanislawskeho: v hĺbke srdca každého horolezca (a dovolím si tvrdiť aj pilota) je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania.. je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí mnoho obetovať i vytrpieť. Tí ktorí ho v sebe ucítili, vedia o čom hovorím.“
Nádherný pocit prirodzeného pohybu v prírode, síce v ďalekej krajine ale predsa mi je dosť podobná domovu. Žula a charakter stien mi v mnohom pripomína Tatry. Fantázia. A únava.
Mišo si netrúfa, nuž mi uľahčuje let tým, že mi požičia svoje AIRDESIGN UFO, ktoré je ako jednopoťahový padák priam stvorený na podobné vylomeniny.
Po vrcholovej fotke behám po okolí, obzerám, rožmýšľam krokujem odkiaľ by to šlo. Na bezhlavý beh s batohom v ktorom nesiem 15kíl materiálu, hlavou napred cez skaly a veľmi plytkú šotolinu, to chce nabrať odvahu.
Osobne si práve tieto pocity veľmi užívam, mám rád tú emóciu, tú poéziu postaviť sa nebezpečenstvu čelom. Neleziem žiadne nadpriemerné výkony, ani nelietam ako svetová špička, ale užívam si každé sólovanie, dlhé odlezy, mixové a ľadové cesty, bivakové prelety, či závetria a lietanie v horách. Baví ma to nebezpečie, tá chuť strachu, ktorá rozpeckuje srdce a ono bije opreteky. To robí z každého takéhoto dobrodružstva neprekonateľný, silno emocionálne vypätý zážitok.
Keď vieš že cesta z nebezpečia vedie jedine cez vrchol a teda každým krokom dĺžka pádu narastá ale zároveň si bližšie k vykúpeniu, teda koncu. Keď cesta do vzduchu vedie jedine cez odhodlanie sa vrhnúť dole a dôverovať kúsku nylonu že Tvoj beh premení na kĺzavý let….
Prvý pokus som prerušil pre zamotanú šnúru do kamery na prilbe. Druhý mi to už pekne ide a vrhám sa v ústrety skalám, hlavou napred. UFO poskočí, po treťom skoku mi aj nohy podlomí ale viem že nesmiem spadnúť ani za ten svet. Adrenalín v krvi zafunguje, polsekunda na neistého beho-pádu a ja letím! LETÍM TRISTO HRMENÝCH!
Kričím ostatným: „vidíme sa dole!“
A už som vo svojom svete, modrom oceáne nebies, bez chrániča, záložáku, vária. Kĺžem popri skalných moriach a snehových poliach za roh kopca, kde sa prepadnem cez inverzku. Uff, padákom zamáva, razom sa citeľne ochladí. Keď vidím ako sa mraky prevaľujú cez rebro neďaleko predpokladanej pristávačky, hovorím si, veď to by mohlo aj podržať.
Letím, znovu som ľahký ako pierko, stúpam a sledujem okolie v šume vetra. Ďakujem vesmíru za tento emociálny bašável. Žijem aby som lietal a lietam aby som žil!
Po pol hodine pristávam, vietor zosiluje a mračí sa viac a viac. Blízko posledného rebra, ma začne trošku už aj dozadu brať, smerom za kopec, do mora. Pristávam na cúvačku. Našťastie som to už vopred odhadol, nuž som si vyletel na speede tak, aby som nemusel cúvať do skál ale nacúval na trávnato-machovú plošinku. A beng, sedím. Spokojný! Vylezené, zletené, zažité a precítené. Keď nás príde vyzdvihnúť plachetnica, fúka už 20m/s, vlny bijú a kapitán len krúti hlavou, ako som v tomto mohol letieť. Potichu sa usmievam. Šťastie praje odvážnym a pripraveným.
Týmto považujem Severnú Ameriku za odfajnknutú. Ale len na 85%. Pretože síce sme vyliezli niekoľko panien ako expedícia a jednu aj ja, podarilo sa mi aj letieť z panenského kopca. No prvý bol viac menej chodeckým terénom a tu opisovaný výstup na horu bol ľudmi z druhej, plytšej strany už navštevovaný, takže to bola len panenská stena.
No vzhľadom na to, že plán tohto leta bola napätý viac ako guma v trenírkach amerického prezidenta, polovicu expedičného času som strávil pretekaním sa na RedBull X-Alps, , som bez peňazí, bez privátu, rozbitý, nedospatý a vôbec…nadmieru spokojný. Ako expedícia sme vyliezli 6 prvovýstupov na 5 hôr, z toho 4 panenské. A už mi chýba len posledný kontinent, na ktorom som neletel, Austrália 🙂
Tak ďakujem, Grónsko! Vďaka tejto expedícii som sa konečne vymanil z neurčitej cesty životom. Fakt ďakujem! Sťahujem sa do dodávky a pokračujem vo svojej ceste. Bez svetlých a bezpečných zajtrajškov plných istôt, stereotypu a nevoľníctva. Všetko materiálne, čo mám, sa mi zmestí do auta, čo pre mňa znamená že som slobodný a možno pre ostatných že som chudobný. Ale ja viac statkov materiálnych nepotrebujem, som najbohatší človek na planéte, mám všetok čas sveta!
Znovu budem naháňať endorfíny, adrenalín, spávať kde-kade pod Tatrami, Alpami či Pyrenejami s batohom na pleciach a hlavou plnou snov, príbehov a inšpiráciou Messnerom, Honnoldom, Supertrampom, Steckom…
„V živote budú úspešný len tí, ktorí robia to, čo majú radi, robia to s nadšením a z celého srdca. Reinhold Messner
