Účasť slovenských rogalistov na súťaži v Rakúskom Greifenburu.
Konečne nadišiel čas pre vycestovanie za súťažou do Rakúska, Greifenburgu. Tu sa organizoval tradičný, už 46. ročník súťaže Hessenmeisterschaft 2022. Nemecká súťaž v Rakúsku, rogalisti, doskáči a paraglidisti. Všetky plánované termíny súťaží doteraz sa zrušili kvôli počasiu. Aj 25. týždeň sa vyvíjal veľmi rozpačito, rakúske Alpy stále predpovedali zrážky a búrky.
Naša reprezentácia Jaro Sojka, Miro Pavelka, Ivan Plučinský, Marian Csonka a sprievod Martin Krchňák, Martin Uhrík, Bohuš Kamencaj ako šofér, zvolila variant s možným náhradným presunom, v prípade nepriaznivého počasia, na južnejšie položený Lijak do Slovinska.
Cesta, v dvoch autách, prebehla v poriadku aj napriek obrovským cenám nafty. Prichádzame do krásneho údolia obklopeného horami vysokými do 2600 m. Kemping hneď vedľa pristávačky, podhorské jazero s už teplou letnou vodou, plážou, pivom.
Na mieste sme oslovili organizátora a aj miestneho štamgasta Emila z Česka, ako to vidia s počasím. Dostali sme ubezpečenie že sa polieta, tak bolo rozhodnuté. Registrujeme sa, dostávame lístky na štart, vývoz, tričká a aj aktuálne waipointy do prístrojov. Večer absolvujeme mandatory briefing. Stretáme sa s nemeckými a rakúskymi pilotmi rogál. Hviezdy rogalistického neba Corina, Primoš, Roland, Joerg a veľa ďalších tvári. Vedľa boli zase skupiny PG a doskáčov.
Ráno, tradične, ako prvý deň na súťaži, nestíhame plánovaný odchod o 8:00. Je predpoveď prehánok, preto treba ísť skoro. Organizátor vyhlasuje Task 1., 59 km, cikcak po doline. Počasie je zatiaľ pekné, ale so základňou okolo 2000 m. Štartujeme niekde v strede poradia. Zachytenie je v bublinkách, tradične pre tento štart. Ale zaberá to a vcelku ľahko sa vyvážame pod mraky. Presúvam sa ku skupinke pri gejte, nedarí sa mi nabrať ich výšku. Gejt sa otvára a ja ešte len stúpam do potrebnej pozície. Vidím Ivana ako sekunduje v prvej skupine. Dotáčam a frčím za nimi. Pred prvým otočákom už majú 5-8 km náskok. Strašné tempo. Favoriti, to vo výške okolo 2000 m, tlačia po hrebeni vpred. Druhý otočák bol špicatý kopec Stagor na východe údolia. Nie extra vysoký, ale rádius 400 m vyžadoval dosť výšky. Letím od posledného otočáku stále v tieni, nie je v čom ani delfínovať. Prilietam v pol kopci, 1080 m od cylindra, teda skôr popod. Na východe je slnko tak letím tam že sa zodvihnem. Ale vzduch bol bublinkový, z výšky menej ako pol kopca sa už nedalo nič spraviť. Pristávam pri Ivanovi a zisťujeme že je veľa pilotov okolo, čo sa nedotiahli na tak malý cylinder. Do cieľa doletel len Roland. Ale prvé body sú doma.
Druhý deň je v podstate tá istá úloha len 2.WP sa rozširuje na väčší cylinder a presúva sa na druhú stranu údolia. Teda sa otáča asi v strede údolia. Predpoveď dňa je horšia ako včera, aj keď na štarte je to stále pekné a striedavo slnečné. Robia sa mraky a rozlievajú sa. Štartujeme kus skôr, aby bolo viac času pre nabranie výšky. Ja som po štarte maximálne spokojný, v dvoch metroch dotáčam 1900 m a presúvam sa na gate. Ivan bojuje s výškou a strácam ho vzadu. Letím s prvou skupinou na otočák. Kus to ale uponáhľam a neberiem bublinu kde sa ostatní zastavujú a točia. Ja preskakujem rebro a cítim že to nie je to, čo som chcel. Je tu tieň. Ale bojujem o každý meter, je to kus stresujúce s nízkou základňou medzi týmito mrakmi a skalami. Dole v doline zase bojuje Ivan, zasekol sa. Mne pípa otočák a letím späť na východ. Všade veľa padákov, rogál, vidím pekne dopredu kde kto točí. Ale vidím aj veľa mrakov a široké základne. Prilietam ku Stagoru a odlietam do údolia otáčať bod. Od Weisenzee jazera je vidno už prevývoj. Asi sa to stopne. Nemáme ale riadne nastavené PMR rádio, tak ťažko povedať kedy. Otáčam a odlietam znova na západ, otáčam posledný WP a mierim na cieľ. Vidím že vzadu asi mrholí. Rozhodujem sa že poletím pokiaľ neprídu kvapky dažďa. Neprišli tak pristávam v cieli kde je krížom už vyznačené zrušenie tasku. Asi pred pol hodinou. Nevadí, body budú. Po rádiu dávam info a vzápätí prilieta Ivan z druhého otočáku a podobne aj Miro. Ten už pristáva do otočeného vetra a do turbulencie z prehánky. Chvíľu mokneme v prehánke pod krídlom. Za plotom ale máme karavan tak aspoň dáme pivko. Balíme sa no po hodine nám chýba Marian. Už už sme chceli písať organizátorovi, keď sa ozýva Bohušovi, šoférovi, je na zemi, utekal pre prehánkou, ktorá ho cucala stále hore. Pristál na západe údolia. Body nie sú veľké ale sme niekde v strede a to je dobré. Poučenie pre Mariana, livetracking sa nemôže zabudnúť zapnúť. Dnes polietali aj Martinovia. Večer mokneme pri karavane pod strieškou v niekoľkých prehánkach a búrke. Super partia, debata a bude už len lepšie počasie.
Sobota tretí deň, ráno ako vymenené, modrá obloha, nejaké nízke chmárky, ale všetko sa rozpúšťa s raňajkami a rannou kávou. Tásk sa píše 114 km. Všetko poobliekané na štarte, ale čaká sa a čaká. Aj lietajúce padáky akoby zamrzli v čase. Stále sú na mieste bez postupu a stúpania. A slnko praží jak divé. Znova briefing. Skracuje sa task na 95 km a posúva sa gejt. Skáču prvý, ale je to paradoxne pri tom slnku nepresvedčivé. Aj Ivan sa motá a stráca sa nám niekde hlboko v doline. Akosi je už veľa krídel vo vzduchu tak idem aj ja. Po štarte otáčam vpravo na svah, rovno do dvojmetra a som raz-dva pod mrakom. Dnes základne okolo 2600 m paráda. Na gejte je nás veľa. Robím štandardné úkony a chystám výpad do tasku. Z pár desiatok metrov mi ukazuje Compeo že je čas tak vyrážam. Odzvonilo task a po pár sekundách aj môj gate. Letím na hrote, ale dobieha ma Primoš a Roland. Oni sa ale nechcú vyhnúť ničomu, … kus ma to prekvapuje ale nechcem to riešiť.
Letím za nimi, ale oni rúbu dopredu a nechávajú má. Vždy sa dá nájsť miesto kde je stúpanie, väčšinou ale delfínujem, nie je nutné točiť, je tu slnko a funguje. Po tom sterilnom popoludní sa to teda po 14tej urobilo riadne. Točíme 3 až 4 metrové stúpania. Preskakujem údolie ku jazeru a po hrebeni letím na otočák. Sú tu aj iné rogalá a nachádzame silné stúpania. Miestami sa treba hóóódne držať hrazdy aby ma to neodvialo. A hlavne neprevrátilo. Otáčam bod a vraciam sa cez údolie. Na kopci nad štartom a okolo je veľa tieňa. Nachádzam slabšie stúpania, bublinky. Postupujem. Compeo ukazuje doklz v nula metroch. To je málo, ešte treba necelých 20 km. Postupujem a vyberám bublinky na svahu nad samotami. Stále málo. Otáčam a vraciam sa na pôvodné miesta, málo, málo, ale dvíha sa mi doklz na 180 m. Uff letieť 15 km s takouto malou rezervou bude sranda. Tak letím a zbieram čo sa dá. Je to už blízko stále kontrolujem pristávačky a hlavne mesto Greifenburg. Zhora je to odrazu dosť veľké mesto. Frčím okolo nasvieteného svahu tak tomu začínam dôverovať. V stometroch prelietam miestny hrad, na konci mesta mi pípa cieľ ESS, ešte v 30 m prelietam VN vedenie, krásne označené balónmi a pristávam vlastne v strede cieľového waypoinu. Je tu už dosť rogal, ale to nie je podstatné, som rád že krídlo ukázalo svoje kvality a polára pre doklz je dobrá. Nakoniec Ivan skončil pod prvým otočákom a ostatní chalani pekne polietali. Moje 6. miesto dňa je skvelé.
V nedeľu je posledný task a podľa všetkých pravidiel by mala byť krátka úloha. Tu sa ale lieta rýchlo teda vypisuje sa 98 km. Na západ až pred Lienz, na východ až ku Spitalu, spať na hrebeň kde bol gejt a do cieľa. Vo vzduchu sme skoro, do gejtu 25 minút, poloha pod základňou 2800 m. Špekulujem s odletom vpredu v údoli, budem v lepšej pozícii smerom na prvý otočák. Samozrejme to padá a nevychádza to. Padá gejt a odlietam s menšou výškou, chcem sa držať vpredu, oblietam rebro, ale za rebrom nie je nič. Len tieň a veľa bubliniek. Sme tam asi traja, aj Marian a chytáme sa týchto bubliniek ako utopenci. Až keď sme vzadu, medzi skalami, pod hrebeňom, tak to troma metrami zaberá a raz dva sme v 2900 m. Otáčame bod a rovným letom v bublinkách prilietam smerom na výcod, pred priestor štartu. S Gerolfom točím trojmeter a riešim kam ďalej. Je tu všade mrak, tieň. Treba ísť po hrebeni ku Stagoru a potom cez údolie. Nič extra netočím lebo výška je. V polovici údolia vidím rogalá na západnom nasvietenom svahu. Niečo zbierajú a evidentne bojujú v bublinkách. Keď priletím k ním stále majú rovnakú výšku. Vidím Ivana, asi už otočil (ešte nie). Nalietam rovno do trojmetra a ten silnie, keď sme sa s Ivanom točili okolo seba, mal už 5,7 m. Dych vyrážajúci stúpak aj zážitok zo skupiny a z tohoto točenia. Nechávam to ešte pod mrakom a otáčam vysielač Spittal. Vraciam sa na pôvodne miesto, doberám a preskakujem na sever údolia. Zase južné svahy v tieni ale pod miestom štartu chytám s vedúcou skupinou plno bublín, vyššie to už búcha dohora a dohora. Favoriti sú už dakde preč, nestíham to sledovať. Posledný otočák je hodne zle postavený, v kopcoch a treba tam absolútne zbytočne veľkú výšku pre otočenie a potom pre doklz. Compeo mi ukazovalo doklz nad cieľ v 800 m. Dalo sa aj menej ale rezerva je rezerva. Potom rýchlo do cieľa. Ťahám 80 – 100 km na doklze dlom asi 14 km. A skoro stále to pípalo dohora. Neskutočné a dosť únavné po troch hodinách. Znova sa stretám s Ivanom, ten ma predbieha, aj keď som to nechcel, ale čo keď stovka je na neho málo! Prilietam nad ciel v 1000 m. No hanba. Ale aj preto že ten posledný WP nebol dobre takticky postavený. Pristávam na druhej pristávačke lebo v kempingu je husto.
Nakoniec večer po 19tej je vyhlásenie výsledkov a dopadlo to skvele. Sojka 6. Plučinský 13., Csonka 17., Pavelka 20. Z celkovo 29 pretekárov sme slušne polietali a slušne nazbierali body aby bola ďalšia kvalifikácia na budúci rok.
Vraciame sa až na druhý deň v pondelok lebo večer sme unavený. Z pôvodných 2 pofidérnych dní na lietanie, boli štyri dobré a dva výborné dni. Chvalabohu podvečer míňame mimoriadnu zápchu v Bratislave. Po ceste sa kocháme rakúskymi kopcami, občas vidíme padačkara. Je neuveriteľne horúco. Všetko sme rozobrali a rozhodne sme došli k záveru že by bolo dobré využiť príležitosť a skúsiť o rok lietať aj našu slovenskú súťaž v Greifenburgu.
